čo sa stane, ak sa ukáže, že nemáme hlasný kanál, hoci sme mali mať

Žiadny kanál na hlásenie, hoci bol povinný

Ak organizácia nemá kanál na hlásenie, hoci bola na to povinná, tak nespĺňa Zákon na ochranu oznamovateľov porušení. To znamená, že neexistuje žiadny interný postup hlásenia, ako to stanovuje článok 2 tohto zákona, a teda ani kanál, kde by mohli zamestnanci bezpečne a v prípade potreby anonymne hlásovať porušenia. Pre samotnú organizáciu to predovšetkým znamená, že jej chýba prehľad o signáloch, ktoré by inak vyšli na vedomie interných vedení, a že zamestnanec, ktorý chce niečo nahlásit, bude skôr nútený ísť mimo organizáciu.

Konkrétne dôsledky s tým spojené — dohľad, vynucovanie alebo niečo iné — nie je niečo, o čom by sa tu vyslovovala pozícia; to patrí kompetentným orgánom. Čo je isté, je to, že absenciu kanála na hlásenie zvyšuje riziko toho, že porušenie sa stane viditeľným až v momente, keď sa už eskalovalo, napríklad k regulačnému orgánu alebo vonku. Pre zamestnávateľov, ktorí si nie sú istí, či sa na nich vzťahuje povinnosť, je logickým prvým krokom pozrieť sa na to od koľkých zamestnancov je kanál na hlásenie povinný, a skontrolovať si, kto presne sa počíta pri zisťovaní limitu päťdesiatich zamestnancov — pretože táto úprava nie je vždy taká jednoznačná, ako sa zdá.

Pôvod tejto povinnosti

Povinnosť zriadiť interný kanál na hlásenie vyplýva z článku 8 smernice (EÚ) 2019/1937, ktorá je transponovaná v článku 2 Zákona na ochranu oznamovateľov porušení. Domov pre oznamovateľov porušení poskytuje na svojej stránke s informáciami pre zamestnávateľov vysvetlenie toho, čo táto povinnosť znamená v praxi a na čo musí organizácia dbať pri jeho zriadení. Pre tých, ktorí si kladú otázku, čo musí obsahovať takéto usmerňovanie, existuje prehľad čo musí obsahovať klokotenluidskaregulacia.